Zelený Marakéš
Zeleň vo viac ako 30 veľkých kráľovských či mestských záhradách a parkoch je na pohľad príjemná. Niektoré sú atraktívne hlavne pre turistov (napr. Majorelle Garden), iné, možno obyčajnejšie (Palmová zahrada, Olivový háj ) sú miestom produkcie plodov a tiež vytvárajú možnosť pre oddych a pikniky domácich obyvateľov.
Ide o viac hektárové plochy, ktoré získavajú vodu vďaka 30 km dlhého vodovodného potrubia do ktorého tečie voda z pohoria Vysokého Atlasu až do mesta. ( Pozn. najvýšší vrchol Jebel Toubkal dosahuje výšku 4167 metrov a nachádza sa viac ako 2 hodiny jazdy od Marakéša). Súčasné vodovodné zásobovacie systémy v Maroku nie sú novinkou. Majú na čo naviazať. Ide o tradíciu hlinených vodovodných zavlažovacích systémov potrubí a nádrží „Khetara“.
Malý exkurz do histórie vody
Po rozpade a zničení antického mesta Sijilmassa (8. St. p.n.l. – 14. St. n. l.), ktoré na území západnej Afriky bohatlo hlavne z obchodu so zlatom, opäť začala tiecť voda na územie Tafilalt v juhovýchodnej časti Maroka vďaka systému 75 kanálov. Tieto zavlažovali územie oáz Tafilaltu už od 14. Storočia až do sedemdesiatych rokov 20. storočia. Vodu ťahali z riek Gheris a Ziz (na území kočovníkov, prevažne Berberov, kde ešte aj v súčasnosti žije cca 60 tisíc ľudí tejto populácie). Išlo o povrchovú vodu zo spomínaných riek. Tie získavali životodárnu vodu z pohoria Atlas počas topenia snehu a napadanej vody v období zimných dažďov na území v blízkosti Stredozemného mora. Samozrejme, riečište oboch riek je aj v súčasnosti počas leta a jesene úplne vysušené. (pozn. naopak po dažďoch je možné si vyskúšať v úžasných kaňonoch aj rafting). Daždivé zimné mesiace vytvárajú podmienky pre zavlažovanie úhorom ležiacich plání a pestovanie plodín. Preto bol potrebný systém hlinených kanálov, menších priehrad aj rezervoárov na zadržanie vody, ktoré boli rozvetvené po celom území oáz Tafilalt už v stredoveku. V koloniálnom období Francúzi postavili na rieke Ziz 11 a na rieke Gheris 2 menšie priehrady, ktoré sú v súčasnosti už nefunkčné tak ako aj veľká časť pôvodného systému. Na konci kanálov ľudia v oázach ťahali vodu z tzv. hrnčiarskych verejných studní za výdatnej pomoci tiav a oslov.
Voda dnes
Totálnu zmenu v zásobovaní vodou vytvorila stavba novej priehrady Hassan Addakhil v blízkosti Errachidia v roku 1971. Voda zo zásobníka tečie cez nové kanály len tri až štyrikrát ročne, v závislosti od stavu hladiny vody v zásobníku. Každé uvoľňovanie vody trvá 20 až 23 dní. Kalendár dodávok vody je v súlade s kritickými vegetačnými obdobiami. Voda zavlažuje cca 10 tisíc hektárov na území Tafilalt a čiastočne je prepojená s riekou Ziz. Nová technika studní s naftovými čerpadlami je určite výkonnejšia. Studne sú však v súkromnom alebo družstevnom vlastníctve. Verejné studne čiastočne vyschli aj po prehĺbení. V súčasnosti údajne funguje 6 verejných studní.
Podľa Dale R. Lightfoota nedostatočné množstvo vody z priehrady a neudržateľné spôsoby využívania podzemných vôd (nadmerné používanie dieselových čerpadiel) viedli k dramatickému zníženiu hladiny podzemnej vody pod oázami. Moderné vodné technológie sú dotované vládou a systém pôvodných khetarra bol v počiatkoch existencie priehrady prakticky smerovaný ku zániku.
V súčasnosti administratíva Maroka poskytuje granty, ktoré podporujú projekty s cieľom využívať existujúce khetarra hydraulické systémy vodovodných zdrojov. Granty si vyžadujú aktívnu účasť žiadateľa aspoň 1 pracovníka, ktorý sa venuje údržbe a starostlivosti o vrt studne. Granty podporujú aj nákup pracovných nástrojov, školenia). Skutočnosť, že khetara je environmentálne udržateľný spôsob získavania vody potrebnej pre berberských obyvateľov aj poľnohospodársku produkciu, predurčuje úspešnosť žiadostí o poskytnutie finančnej dotácie.
Systém Khetara a nové zásobovanie vodou z priehrady
Moderná interaktívna výstava, zaujímavé, moderné formy prezentácie so všetkými prvkami nenásilnej edukácie o vode na území Maroka je v rozsiahlom 3 poschodovom Múzeu vody v Marakéši. Myslím si, že aj neodborníka táto expozícia zaujme. Kto chce viac vedieť o systémoch Khetara a náhradnom riešení vodovodných systémov aj na území púšte v Maroku , venuje prehliadke aj niekoľko hodín.
Foto: autorka
