Začalo pršať. Počas 20 minútového čakania na zastávke som chtiac nechtiac vypočula rozhovor dvojice – mamy a dcéry. Na zastávku prišli s dosť veľkým kufrom, taškou a batôžkom na chrbte. Mamka sa starostlivo svojej dcéry pýtala, či má helmu a hlavne či nezabudla to alebo ono.
Pred lyžovačkou
Dcéra asi siedmačka, ôsmačka, pekná štíhla. Prvá veta ma nechtiac zaujala. Išlo o odpoveď na maminu otázku, či má drobné na toaletu. Dcéra odpovedala, citujem: „to nie je dôležité, aj keby som mala, ja za šť…..nie platiť nebudem, to pôjdem radšej za plot“. Potom prišla reč na informácie o lyžovačke. Z rozhovoru vyplynulo, že mama toho vie asi viac ako dcéra. Tá nevedela, ani len kam ide lyžovať a na všetky mamine otázky odpovedala záporne s poznámkou, že jej to učiteľ telocviku nepovedal.
Tiež poznamenala, že to bolo hrozné, lebo tento učiteľ nebol ochotný jej pred hodinou telocviku povedať, čo budú na telocvikurobiť a tak sa nevedela rozhodnúť, či na telocvik zostane, alebo nie. No a potom nasledovala priam katastrofa, lebo mala s ostatnými cvičiť aj drepy aj kliky. Otázok a problémov, ktoré mama chcela ešte rýchlo vyriešiť na zastávke bolo viac. Keďže dcéra nebola „in“ ani v otázke prenájmu lyží a topánok, tak zavolali spolužiačke, ktorá všetky informácie ovládala.
Podľa rozhovoru som pochopila, že dievča ide na školskú lyžovačku. Predpokladám, že škola ju organizovala aj s príspevkom zo štátneho rozpočtu s cieľom, aby sa všetky deti dostali na zdravý vzduch a trocha si zašportovali.
Nechcem spomínať, ale predsa mi nedá. Školské lyžovačky som prežila tri, na základke, na strednej aj počas „výšky“. Dodnes mám v pamäti tú zo strednej školy na Brnčalovej chate pri Zelenom plese. Od septembra sme mali o hodinu telocviku viac, vždy ráno o 7.00. Ako nám hovorila naša telocvikárka, aby sme mali kondičku. Fakt sme ju mali celkom dobrú, aj v nepríjemnom počasí sme výstup s lyžami a vecami v batohu zvládli bez problémov.
Bude mať lyžovačka úspech?
Prečo píšem o školskej lyžovačke. Neriešim otázku finančnej podpory lyžovačiek, dobre že existuje. Riešim otázku mentálnej ochoty niektorých detí športovať. Dúfajme, že lyžovačka, ktorú od zajtrajšieho rána bude aj dievča zo zastávky prežívať, ju poteší a možno aj nadchne. Snáď nebude vnímať pokyny učiteľa telocviku naučiť sa prvé „lyžiarske cviky “ na svahu ako katastrofu.