Poviem úprimne, nepamätám si, kedy bolo prvého novembra tak pekne. Nemala som pocit smútku a stiesnenosti ako inokedy, keď je sychravo a návšteva cintorína zosmutní každého.
Dnes sa ľudia neponáhľali a bolo vidno, že sa stretli i porozprávali. Pozastavenie pri hroboch bolo dlhšie a „uvravenejšie“.
Príprava obeda musela počkať, aj keď suroviny boli v chladničke pripravené.
Pizzu veľmi nemusím, ale zastavili sme sa. Môžem povedať, že aj rodený Talian by si na nej pochutnal. Čo ma však zaujalo ešte viac, čašník.
Biela priam cukrová košeľa vyžehlená ako list, promtná obsluha, nenútený úsmev, úslužnosť, slušnosť. V podniku tohto typu nie vždy samozrejmé. Dokonca by som povedala, že až prekvapivé. Ešte viac zaujímavé, že tento milý pocit bol vďaka človekovi, ktorý už je určite v seniorskom veku. Možno bol brigádnik v čase, keď si mladí pracovníci čerpali voľno. Viem, nemal tam zákazníkov na menu, ktorých je vždy veľa. Tí sa ponáhľajú, nestíhajú venovať pozornosť kvalite obsluhy, možno si ani nevšimnú, kto ich obsluhoval. Veď oni musia rýchlo hodiť svoj obed do žalúdka.
V čase dušičkovom sme boli v pizzérii obyčajní zákazníci, ktorí si uvedomili si, že aj starší ľudia môžu byť v určitom čase potrební a môžu podať perfektný výkon.
Celá debata | RSS tejto debaty