nova

Poviem úprimne, nepamätám si, kedy bolo prvého novembra tak pekne.   Nemala som pocit smútku a stiesnenosti ako inokedy,  keď je sychravo a návšteva cintorína zosmutní každého.

Dnes sa ľudia  neponáhľali a bolo vidno, že  sa stretli i  porozprávali. Pozastavenie pri hroboch bolo dlhšie a „uvravenejšie“.

Príprava  obeda musela počkať, aj keď suroviny  boli v chladničke pripravené.

Pizzu veľmi nemusím, ale zastavili sme sa.     Môžem  povedať, že aj rodený Talian by si na nej pochutnal. Čo ma však zaujalo ešte viac, čašník.

Biela priam cukrová košeľa vyžehlená ako list,  promtná obsluha, nenútený úsmev,  úslužnosť, slušnosť.  V podniku tohto typu nie vždy samozrejmé.  Dokonca by som povedala, že  až prekvapivé.  Ešte viac zaujímavé, že tento milý pocit bol vďaka  človekovi, ktorý už je určite v seniorskom veku.   Možno bol brigádnik v čase, keď si mladí pracovníci čerpali voľno.  Viem, nemal tam  zákazníkov na menu, ktorých je vždy veľa. Tí  sa ponáhľajú,  nestíhajú  venovať  pozornosť kvalite obsluhy, možno si ani nevšimnú, kto ich obsluhoval.   Veď oni musia rýchlo hodiť svoj obed do žalúdka.

V čase dušičkovom sme boli v pizzérii  obyčajní zákazníci, ktorí si  uvedomili si, že aj starší ľudia môžu byť v určitom čase potrební a môžu podať  perfektný výkon.